Cesty človeka –
tvorcu a jeho diela bývajú rôzne a nevedú vždy priamo k oficiálnemu uznaniu a
prezentácii v popredných galériách. Niekedy i napriek talentu, štúdiu a pracovitosti
zostáva tvorba nezavŕšená, v náznakoch a prísľuboch. Takou bola i tvorba
akademického maliara Jána Tumu, ktorý sa narodil 9. mája 1904 v Pezinku. Už v mladom
veku bol sirota, bol od 16 rokov odišiel na popud maliara Gustáva Mallého, (ktorý žil
niekoľko rokov v Pezinku), do Prahy študovať maliarstvo na Akadémiu výtvarných
umení. Tu patril medzi posledných žiakov tvorcu opony Národného divadla, profesora
Vojtěcha Hinajsa. Po jeho smrti doštudoval u prof. J. Obrovského. Popri štúdiu si
našiel čas i na prácu v kultúrno-literárnom časopise Svojeť, kde spolupracoval s
maliarom Jankom Alexym. Počas štúdia v Prahe sa zhoršila Tumova existenčná
situácia, keď mu zomrela sestra a on zostal bez prostriedkov, len s túžbou dokončiť
štúdium a maľovať. Preto súčasne navštevuje Obchodnú akadémiu a v roku 1927
nastupuje ako úradník v bratislavskej banke. Stáva sa členom Umeleckej slobody
slovenskej, zúčastňuje sa na výstavách s ostatnými generačnými druhmi na Slovensku
i v Čechách. No svoj čas musí deliť medzi prácu v banke a výtvarnú tvorbu, na
ktorú mu zostáva stále menej času, väčšinou len cez dovolenky.
Treba si uvedomiť, že doba, v ktorej Ján Tuma ukončil
štúdium a začal tvoriť, vôbec nepriala umeniu. I výtvarníkov sa dotkli ťažké
roky hospodárskej krízy a vykorisťovania. Situácia na Slovensku bola o to ťažšia,
že chýbalo materiálne i duchovné zázemie pre umeleckú tvorbu. Táto skutočnosť
poznamenala aj Tumovu tvorbu, čo malo za následok určitú stagnáciu. Jeho maliarska
aktivita sa začala intenzívne rozvíjať až po oslobodení. Od roku 1947 sa objavujú v
maľbe i kresbových štúdiách motívy pracujúcich ľudí, rybárov, roľníkov a
zároveň štúdie prírody a mestských zákutí. A rozjasňuje sa i jeho farebná
paleta. Od tohoto obdobia sa neprestajne rozvíja jeho tvorba až do umelcovej smrti v
roku 1982. Ján Tuma celý svoj život prežil síce v Bratislave, ale napriek tomu sa
neustále hlásil k svojmu rodnému mestu, často ho navštevoval a viazalo ho k nemu aj
blízke priateľstvo s ďalším našim rodákom, maliarom Štefanom Polkorábom. |
