Od roku 2005 je dnešný deň - 27. január - uznávaný ako Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Tento dátum bol vyhlásený Valným zhromaždením OSN na podnet Izraela, USA, Ruska a Kanady. Práve 27. januára 1945 okolo 15. hodiny vstúpili do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau prví sovietski vojaci zo 60. armády 1. ukrajinského frontu. O niečo neskôr dorazili do tábora aj sovietske a poľské filmové štáby, vďaka ktorým sa pravda o hrôzach osvienčimského pekla dostala na svetlo sveta.

Zo zdrojov Mestského múzea v Pezinku prinášame tri príbehy pezinských rodín, ktorých osud tragicky ovplyvnil holokaust. Tieto tri príbehy sú jedným z miliónov na celom svete, ktoré sa udiali v rámci nacistického besnenia a dotkli sa životov ľudí v Pezinku.

Príbeh prvý

Reginu Steinerovú aj Jozefínu Lamplovú deportovali v rámci prvých transportov, ktoré zo západného Slovenska odvážali slobodné práceschopné ženy a mužov do koncentračného tábora Auschwitz. Jozefína sa k sústredeniu žien a dievčat, ktoré prebehlo v Pezinku 23. marca 1942, prihlásila dobrovoľne. Chcela zostať so svojimi priateľkami a odísť s nimi na práce do Nemecka, ako sa o transportoch medzi miestnymi hovorilo. Zo Slovenska ju deportovali 27. marca 1942. Okrem nej a Reginy bolo v tomto transporte z Patrónky do Auschwitzu ešte 11 ďalších Pezinčaniek.

Regina v koncentračnom tábore zomrela, dátum ani okolnosti jej úmrtia zatiaľ nie sú známe. Jozefína prežila v Auschwitzi tri roky. Zažila príchod svojej mamy a mladšej sestry do tábora a posledné spoločné stretnutie. V koncentračných táboroch zavraždili jej rodičov aj oboch súrodencov. Po vojne navštívila Pezinok len raz. Z bytu, do ktorého sa okrem nej nikto nevrátil, si zobrala len mamin šijací stroj, svietnik a bratov lexikón. Zomrela v januári 2018 v Izraeli.

Na chodníku pred budovou Malokarpatského múzea, kde Lamplovci bývali a mali svoj obchod, pripomínajú ich osudy štyri Stolpersteine, ktoré tu boli osadené v roku 2017.

Foto1: Momentka zachytávajúca priateľov Reginu Steinerovú, Jozefínu a Eugena Lamplovcov a Oľgu (sprava).

Príbeh druhý

Vo večerných hodinách 4. novembra 1938 prekvapila razia príslušníkov Hlinkovej gardy viaceré pezinské židovské rodiny. Boli medzi nimi aj bratia Richard a Jozef Dezsöfiovci, ktorí pokračujúc v otcových šľapajach, obchodovali s vínom. Počas razie im zabavili hotovosť, vkladné knižky a ďalšie cennosti.

Revízia ich živnosti v roku 1939 pravdepodobne priviedla mladšieho z bratov Jozefa k rozhodnutiu odísť do Anglicka, kam ho mala časom nasledovať aj jeho manželka Hedviga. V lete 1939 opustili Slovensko v rámci záchrannej akcie organizovanej Aronom Grünhutom Jozefova sestra Margita s manželom Jakubom a synmi Žigmundom a Fridrichom. Po vyčerpávajúcej plavbe našli nový domov v Haife. Zvyšok rodiny musel znášať zostrujúce sa opatrenia, ktoré ich obmedzovali v každodennom živote i podnikaní. Ich osudy odhaľujú listy, ktoré adresovali svojim príbuzným v Haife.

V roku 1942 bola väčšina členov dezsöfiovskej rodiny deportovaná do koncentračných táborov. Ako prvú odviezli 20-ročnú Terezu Beckovú, dievčinu, ktorá pred dvomi rokmi zvažovala odchod do Kanady: „Terka je odnedávna u mňa, chce preč, ale odhovárame ju od toho ako slobodné dievča ísť do sveta.“ (26.2.1940) „Terinka vzdala svoju cestu. Jej otec je starý, potrebuje ju. Je to veľmi pekné, silné dievča.“ (19.5.1940) Slovensko opustila v prvom transporte dievčat z Patrónky do Auschwitzu, ktorý bol 27. marca 1942 vypravený z Bratislavy.

Richarda s manželkou 11. júna 1942 odviezli do pracovného tábora v Seredi. Nasledujúci deň ich deportovali do niektorého z koncentračných táborov v lublinskej oblasti. V januári 1942 Anne prostredníctvom Červeného kríža napísal vnuk Fridrich z Haify. Boli to pravdepodobne posledné riadky, ktoré si rodiny vymenili: „Moji najmilší, sme zdraví, dúfam, že vy tiež, nerobte si starosti. Učím sa naďalej, rodičia pracujú. Prečo nepíšete? Jožibáči je zdravý. Pozdravujem, bozkávam Mordechaj.“ Odpoveď na list mu príbuzní napísali 12. júna 1942: „Dopytujúci sa: Anna Dezsöfi, Sereď. My sme tu zdraví. Richard a Margit odcestovali do Poľska. Adresa predbežne neznáma... Emil a Oľga.“

Do koncentračného tábora boli v júli 1942 odtransportovaní Anna, jej dcéra Oľga s manželom Emilom a tromi deťmi vo veku 4-13 rokov. Podľa svedectva príbuzných zomrela v koncentračnom tábore aj Jozefova manželka Hedviga. Z deportovaných Dezsöfiovcov sa naspäť nevrátil už nikto, všetci boli zavraždení v koncentračných táboroch.

Foto 5: Moyzesova ulica, na ktorej stál dom Anny Dezsöfiovej, zdroj: Mestské múzeum v Pezinku
Foto 6: Z listu Anny Dezsöfiovej vnukovi Žigmundovi do Palestíny, zdroj: Yad Vashem

Príbeh tretí

V Tureckom dome na pezinskom námestí žilo viacero židovských rodín. Na jeho prízemí sa nachádzal obchod s módnym a strižným tovarom, ktorý tu prevádzkovali manželia Reisnerovci. Šimon, hlava rodiny, bol významným členom miestnej židovskej komunity. S prvou manželkou mal dcéru Helenu. Tá mala sotva dva roky, keď jej zomrela mama. Helenu vychovala Šimonova druhá manželka Ida, s ktorou mal ešte tri deti.

Protižidovské opatrenia i nárast antisemitizmu v roku 1939 priviedli Šimona spolu so synom Kurtom k rozhodnutiu opustiť vlasť a emigrovať do Palestíny. Ida však chcela zostať doma a postarať sa o obchod. Zakrátko o podnik kvôli arizácii prišla. V roku 1942 ju napriek výnimke odviezli do koncentračného tábora Auschwitz, kde bola zavraždená.

Idina nevlastná dcéra Helena sa vydala za Arpáda Kohna, s ktorým mala dve deti: Alicu a Arnolda. Rodina bývala v dome na dnešnej Holubyho ulici. Arpád tu mal obchod so železom a stavebnými potrebami, kde jeho deti strávili veľa času. Alici utkvel v spomienkach jej milujúci starký. Často zmieňovala mladšieho brata, ktorý bol už od mala chorľavé a chudé dieťa. Tri a polročný absolvoval ťažkú operáciu žlčníka, preto naňho rodičia a najmä mama až úzkostlivo dohliadali.

Rodinu pred prvou vlnou deportácií ochránila Arpádova výnimka. Po vypuknutí Slovenského národného povstania a obnovení deportácií sa ukrývali u známych, neskôr vo vinohradníckej búde. Hlad a zima ich však prinútili prihlásiť sa na polícii. Dňa 12.11.1944 ich deportovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Strávili tu posledné spoločné chvíle. Po pár dňoch Alicu s mamou previezli do tábora v Lippstadte, kde pracovali v 12-hodinových smenách na výrobe zbraní pre nemeckú armádu. Alicu veľmi zraňovalo, keď videla, ako dozorcovia bijú jej zoslabnutú mamu. Z Lippstadtu ich sústredili do tábora v Bergen-Belsene. Kvôli množstvu väzňov evakuovaných z jednotlivých táborov tu vypukol týfus, ktorému napokon podľahla aj ledva 38-ročná Helena. V rovnakom tábore zahynul aj jej manžel.

Alica sa dočkala oslobodenia v mimoriadne zúboženom stave, vážila len 30 kg. Po niekoľkých mesiacoch zistila, že jej brat prežil. Našla ho v nemocnici v Bratislave, kde sa liečil z ťažkej traumy. V koncentračnom tábore ho zneužíval nemecký dôstojník, čo sa podpísalo na jeho fyzickom aj psychickom stave. Po vojne sa rozhodol odísť do Palestíny. Napriek všetkým stratám a traumám, ktoré v tak mladom veku utrpel, si dokázal nájsť priateľov, ktorých očaril svojím zmyslom pre (čierny) humor. Arni zomrel ako 18-ročný na následky smrteľného zranenia pri výbuchu bomby. Alica s manželom a synom po roku 1948 emigrovala do Kanady, kde sa jej narodila dcéra, ktorej dali meno Helena.

Foto 8: Potvrdenie o odovzdaní Kohnovcov do tábora v Seredi. Zdroj: Štátny archív v Bratislave, pracovisko Archív Modra

Nezabúdame!

__________________

Súvisiace odkazy:

• Príbehy preživších holokaust nájdete aj na stránke o.z. Post Bellum, ktoré sa venuje dokumentovaniu životných príbehov ľudí v uplynulom storočí
• Múzeum holokaustu v Seredi so stálymi expozíciami, tematickými výstavami aj vzdelávacími podujatiami
• Mestské múzeum v Pezinku

Zdroj fotografií: Mestské múzeum v Pezinku, Eva Amzler, Yad Vashem, Štátny archív v Bratislave / pracovisko Archív Modra