Pripomeňme si v tento deň osudy židovskej obce, ľudí i príbeh novej synagógy v našom meste

Židovská komunita bola súčasťou Pezinka od stredoveku, najstaršie zmienky o nej pochádzajú z prvej tretiny 16. storočia. Od poslednej tretiny 17. storočia sa s predstaviteľmi židovskej obce stretávame takmer nepretržite do polovice 20. storočia. Priestorom, v ktorom komunita žila a fungovala, bol až do polovice 19. storočia najmä pálfiovský majer na Čikošni a Kasnách (Kasten), území približne dnešnej Sládkovičovej a časti Šancovej ulice, resp. časti blízkej Trnavskej ulice. Tu mali židia svoje byty, obchodné prevádzky a spoločne užívané objekty starej synagógy či cintorína, za ktoré platili Pálfiovcom presne stanovený poplatok.

Príbeh pezinskej synagógy

V roku 1849 sa obec rozhodla postaviť si novú synagógu, no pre vnútorné nezhody jej predstavenstva boli aktivity spojené so stavbou pozastavené. Ich oživenie registrujeme opäť v roku 1856, keď sa Jakub Rosenblüh a Filip Stern obrátili na mestskú radu so žiadosťou o podporu na stavebný materiál na výstavbu synagógy.

Synagóga za Trnavskou bránou na dolnom konci Šancovej ulice  bola postavená v maursko-byzantskom štýle s dvoma vežičkami na fasáde a pseudorománskymi polookrúhlymi oknami. Fasádu zdobila bohatá štuková ornamentika s dôrazom na geometriu. Synagóga slúžila svojmu účelu 70 rokov. Židia, ktorým sa  podarilo prežiť hrôzy 2. svetovej vojny, po jej skončení neobnovili reálne fungovanie obce. Pôvodný plán využiť stavbu ako kultúrny dom sa nezrealizoval a v roku 1958 nechalo mesto synagógu zbúrať. „Vojaci z pezinskej posádky vykonali demoláciu synagógy odstrelom.“

Starý židovský cintorín sa rozprestieral v priestore pálfiovského majera, neďaleko starej synagógy. Mal rozlohu 761 štvorcových siah (cca 2732 m2). Židovská obec ho využívala najneskôr od 40. rokov 18. storočia. Hoci v roku 1858 zriaďuje aj nový cintorín, starý zostal (aspoň čiastočne) využívaný až do konca 19. storočia. V roku 1939 jeho plochu prenajali mestskému hlavnému oficiálovi Petrovi Pivkovi, ktorý na parcele vysadil 50 ovocných stromov. V januári 1943 prejavilo o miesto záujem miestne veliteľstvo HG a zažiadalo o zrušenie charakteru cintorína. Okresný úrad v Modre žiadosť odobril a súhlasil s možnosťou použiť pozemok ako ihrisko alebo na stavebné účely. Zároveň nariadil premiestniť zvyšky náhrobných kameňov na nový židovský cintorín. Mnohé z nich sa použili pri stavbe hradskej cesty. Dnes je plocha niekdajšieho starého cintorína súčasťou súkromných parciel.

Nový cintorín si židia zriadili neďaleko svojho staršieho pohrebného priestoru v roku 1858.  Magistrát na tento účel poskytol časť mestského pasienku na "Ganku" pri ceste vedúcej do Viničného. V roku 1909 požiadali zástupcovia obce o rozšírenie jeho plochy, za 50 rokov používania sa už zaplnil. Dnes má plocha kedysi užívaná pezinskou židovskou komunitou ako miesto posledného odpočinku jej členov rozlohu 20 árov a od roku 1999 je majetkom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR. Je posledným viditeľným svedectvom prítomnosti komunity v našom meste.

Po skončení 2. svetovej vojny sa nakrátko podarilo obnoviť náboženskú obec, jej predsedom bol Alexander Diamant. Povojnová realita a Víťazný február so zoštátnením stáli za rozhodnutím mnohých preživších opustiť republiku. Pezinská náboženská obec sa rozpadla a jej koniec spečatilo uznesenie výboru Ústredného zväzu židovských náboženských obcí z 15. novembra 1949. Predstavenstvo obce bolo zbavené funkcie, keďže „následkom vysťahovania sa našich súvercov z Vašej židovskej náboženskej obce nie sú splnené podmienky k jestvovaniu samostatnej náboženskej obce. Pre nízky počet členov bolo nutné túto rozpustiť.“

Židovská obec v našom meste neupadla do zabudnutia. Spomienky na trpké udalosti spred 70. rokov zachytáva kniha Tragédia pezinských Židov v pamäti obyvateľov mesta od autorky Františky Čechovej. Holokaust, ale aj túžbu po živote opisuje kniha Nedopovedané príbehy o autoriek Heleny Markuskovej a Petry Pospechovej.

Židia na Cajle

Samostatnú komunitu v minulosti vytvorili aj židia cajlanskí. Hoci zmienky o nich nachádzame zatiaľ v prameňoch najskôr v 18. storočí, nemôžeme vylúčiť, že sa na Cajle objavujú už v priebehu 17. storočia. Obec bola v tom čase súčasťou pezinského panstva Pálfiovcov, naklonených usádzaniu židovského obyvateľstva na svojich majetkoch. Nové ucelenejšie údaje o členoch komunity na Cajle máme až z obdobia vojnovej Slovenskej republiky. V rokoch 1941 – 1942 tu žili štyri židovské rodiny, resp. 16 obyvateľov židovského pôvodu.

Najpočetnejšou bola rodina Jonáša Falka (*1865). Z viacgeneračnej rodiny Falkovcov boli deportovaní všetci jej členovia. Jonáš, Hedviga, Emil, Hermína, Berta, Frida, Magdaléna, Rozália, Erich a Kurt boli  v spoločnom transporte. Dňa 11. júna 1942 ich previezli  do pracovného tábora v Seredi a odtiaľ následne do sústreďovacieho tábora v Žiline. 12. júna 1942 boli deportovaní do koncentračných táborov v lublinskom regióne. Môžeme predpokladať, že väčšina z nich (s najväčšou pravdepodobnosťou všetci) bola deportovaná do vyhladzovacieho tábora v Sobibore, kde ich do pár hodín po príchode transportu zavraždili v plynových komorách. Berta Falková mala v tom čase 11 rokov, Magdaléna desať rokov a Erich s Kurtom len osem rokov. Z Falkovcov sa po vojne už nikto domov nevrátil.

V dome č. 18 a 19 na Cajle bývala rodina Adolfa Fischera (*1859 – † 1935). Z rodiny Fischerovcov sa zachránila len Elena (*1915), ktorá pracovala ako krajčírka. Jej meno figuruje v zozname dezertovaných, ktorí sa 23. marca 1942 nedostavili k transportu do koncentračného strediska v Bratislave – Patrónke.

Poznáte Judebergel?

V Malokarpatskom múzeu v Pezinku sa nachádza zarámovaný, ornamentmi vyzdobený obraz, vlastne pamätná listina v hebrejskej reči, ktorú dali vyhotoviť pezinskí židia na pamäť asi tridsiatich Židov z mestečka Pezinka, ktorých pezinskí grófi Wolfgang a Juraj a sudcovia zo susedných miest (Trnava, Bratislava, Modra, Senec) odsúdili na trest smrti upálením, za údajnú rituálnu vraždu kresťanského chlapca a 21. mája 1529 aj upálili v jame v blízkosti mestečka.

Grófi vraj prejavili "milosrdenstvo" a omilostili deti do 8 – 10 rokov a dali ich "na prevýchovu a pokrstenie" do kresťanských rodín. Asi tridsiatich Židov, mužov, ženy a staršie deti upálili v jame na raždí, ktorú vykopali na mieste, kde je dnes budova železničnej stanice. Miesto sa odvtedy nazývalo Judebergel (Židovský kopček). Vraj tam pri kopaní základov staničnej budovy v r. 1874 našli väčšie množstvo spálených ľudských kostí.

9. september

Deviaty september je na celom Slovensku pamätným dňom obetí holokaustu a rasového násilia. V tento deň v roku 1941 Slovenský štát ratifikoval takzvaný Židovský kódex. Tento kódex bol sériou zákonov a nariadení, ktoré zbavili 80 000 slovenských Židov občianskych a hospodárskych práv a v skutočnosti ich postavili na hranu zákona a spoločnosti. Vládna tlač – vtedy jediná na Slovensku – sa chválila, že kódex je ešte prísnejší ako nacistické Norimberské zákony.

Vyhostenie slovenských Židov do táborov smrti, ktoré sa začalo o šesť mesiacov neskôr, v marci 1942, bolo prirodzeným dôsledkom ratifikácie Kódexu.

Minulosť je zrkadlom, ktoré nám umožňuje porozumieť nielen tomu, čo sa stalo, ale aj tomu, kto sme dnes a kam by sme chceli smerovať. Pamätať si na obdobie holokaustu a rasového násilia nám pripomína dôležitosť hodnoty ľudských práv a potrebu bojovať proti nenávisti, rasizmu a intolerancii a v neposlednom rade vážiť si slobodu, v ktorej žijeme dnes.

Popis fotografií:

1. časť bývalého pálfiovského majera, v pozadí stará synagóga (zdroj Mestské múzeum v Pezinku, originál v ŠAB, pracovisko Archív Modra)

2. nová synagóga na Šancovej ulici (zdroj Mestské múzeum v Pezinku, originál v ŠAB, pracovisko Archív Modra)

3., 4. 3. židovský cintorín (foto Eduard Zvarik)

5. Sedemdesiatnici Berta a Šalamún Löwyovci, deportovaní 3. 7. 1942, zavraždení v Auschwitzi (zdroj Mestské múzeum v Pezinku)

6. Pezinský zubný technik Šimon Pressburger s dcérkami Noemi a Ruthi. Na jeseň 1944 boli všetci, aj so Šimonovou manželkou Ellou, deportovaní do Auschwitzu. Ella (36 r.), Noemi (12 r.) a Ruthi (9 r.) boli v tábore zavraždené. (zdroj Mestské múzeum v Pezinku)

7. Obálka knihy

Zdroj: Mestské múzeum v Pezinku; Dubovský, J. M.: Peripetie slobody