Tradičné symboly hlásia príchod veľkonočných sviatkov. Ponúkajú prerušenie každodennosti a príležitosť  na zahĺbenie sa do vlastných myšlienok. Pravidelné duchovné zamyslenie k Veľkej noci pripravili tento rok rímskokatolícky farár Andrej Šottník a evanjelický farár Róbert Mišových.  

Sviatok nás má očistiť

Stoja pred nami sviatky Veľkej noci a my sme pozývaní, aby sme ich radostne oslávili. V katolíckych kostoloch sa na veľkonočnú nedeľu číta úryvok z Prvého listu sv. apoštola Pavla Korinťanom. Úryvok zakončujú slová: „Slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy” (1Kor 5,8). Svätý Pavol nás na veľkonočnú nedeľu, najväčší kresťanský sviatok v roku, pozýva, aby sme ho slávili! A ako slávili!

Antropológovia, archeológovia, historici objavujú, že schopnosť sláviť sviatok je človeku vlastná. Avšak v poslednom období akoby sa táto naša schopnosť vytrácala. Človek slávenie nahrádza zábavou. Zo sviatkov sa stáva len voľný deň, ktorý príliš neslávime, skôr využijeme na niečo, čo sme už dlho chceli, ale nestíhali: ideme napr. do hôr na turistiku. Voľný čas to síce je, ale nie je to slávenie. Strácame tak schopnosť do niečoho sa zahĺbiť.

Pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste o nedeli Dies Domini z roku 1999 napísal: „Vo veľkej miere vzrástla prax „víkendu“, ktorý spoločnosť chápe ako čas týždenného rozptýlenia. Dokonca sa má tráviť ďaleko aj od trvalého bývania, a často je poznačený účasťou na kultúrnych, politických a športových podujatiach, ktoré sa vo všeobecnosti organizujú vo sviatočných dňoch. Ide o spoločenský a kultúrny jav, ktorému určite nechýbajú ani pozitívne prvky. Bohužiaľ, keď nedeľa stratí svoj pôvodný význam a stane sa z nej len „koniec týždňa“, môže sa stať, že človek sa uzavrie do takého úzkeho priestoru, ktorý mu už neumožňuje vidieť „nebo“. Potom aj keď je sviatočne oblečený, ostáva vnútorne neschopný „sláviť sviatok“.

Kresťanstvo je po celý čas svojej existencie charakteristické „umením“ sláviť. Srdce človeka totiž potrebuje niekedy vyjsť z bežnej každodennosti do sféry údivu. Srdce potrebuje viac než len zábavu. Potrebuje oslavu, potrebuje sláviť. A práve slovo „osláviť“ je jedným z nosných slov veľkonočného tajomstva. Sláviť znamená vpustiť do môjho života perspektívu neba.“

Sviatok nás má očistiť. Symbol kvasu použil v pozitívnom význame aj Pán Ježiš – v podobenstve o kvase, ktoré je symbolom Božieho kráľovstva. Svätý Pavol ho používa v negatívnom význame ako symbol hriechu. Oba používajú v symbole spoločnú vlastnosť – stačí ho málo a prekvasí celé cesto. Vieme, že keď nám niečo v komore začne kvasiť, ovocie alebo iné potraviny, tak sa všetko znehodnotí. Židia mali povinnosť pred Veľkou nocou vyčistiť dom od starého kvasu. Veľkonočný baránok sa jedol s nekvaseným chlebom. Je potrebné vyčistiť naše vnútro od kvasu hriechov, duchovných chorôb. Preto predchádza Veľkej noci také dlhé obdobie pokánia. A ak chceme, aby nám veľkonočná radosť a pokoj vytrvali, treba aj po Veľkej noci pokračovať v odstraňovaní starého kvasu. A tak nám všetkým spolu so svätým Pavlom prajem: „Slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy”.

Andrej Šottník, farár
Rímskokatolícka cirkev, farnosť Pezinok

Kotva, ktorá nás podrží

Opäť sa dožívame najradostnejšieho kresťanského sviatku – sviatku vzkriesenia Pána. Pravda, nie je to sviatok tak populárny v celej spoločnosti ako Vianoce. Veď miesto milého betlehemského dieťatka sa tu spomína ukrižovanie, poprava a potom hrob. Ako si s týmto faktom má poradiť dnešný „nenáboženský“ človek, či človek, ktorý síce bol pokrstený, no Pánu Bohu sa odcudzil? Ako sa s týmto drastickým príbehom má vyrovnať dnešná reklama?

Ťažko. Preto sa radšej spomínajú a ukazujú malé zajačiky a kuriatka. V kresťanských chrámoch sa však pripomína, že veľkonočné slávnosti sú o inom. O niečom pre náš život oveľa praktickejšom. Veľkonočné sviatky sú o smrti a vzkriesení Božieho Syna Ježiša Krista.

Vzkriesený Kristus nám dáva nádej. A my potrebujeme nádej. Bez nádeje sa ťažko žije. V ťažkostiach života, v našich zlyhaniach, rozchodoch, chorobách, ale aj radostiach zostáva Kristovo vzkriesenie pre človeka pevnou životnou kotvou. Potrebujeme taký pevný bod, ktorý presahuje naše pozemské bytie.

Smrť a vzkriesenie Božieho Syna je historickým faktom a pevným bodom. Kristus skutočne zomrel, no na tretí deň bol vzkriesený Božou mocou a viac neumiera. On je prvý zo vzkriesených. Kto verí v neho, rovnako bude vzkriesený večnému životu. Teší nás to zvlášť vtedy, keď vyprevádzame na poslednej ceste svojho blízkeho, alebo sami čelíme nevyliečiteľnej chorobe a vieme, že už o krátky čas budeme musieť opustiť tento pozemský svet. Boží Syn nám dáva nádej, že nezahynieme naveky, ale budeme raz telesne vzkriesení. Bude to prebudenie zo spánku smrti k nikdy sa nekončiacemu životu na novej, lepšej zemi.

Keď sa na ulici pýtali ľudí: „Čo si predstavujete pod pojmom vzkriesenie?“ – odpovede boli zaujímavé. Napríklad jedna mladá žena povedala: „Vôbec nič. Ja sa o také veci nezaujímam.“ Štyridsať percent opýtaných je zasa presvedčených, že Ježiš žije ďalej vo svojom diele, asi tak, ako Goethe vo svojich básňach alebo Sokrates vo svojej filozofii.

Fakt fyzického a historicky uskutočneného vzkriesenia je pre nás kľúčový. Lebo mnohokrát konáme svojvoľne, bez rešpektu k dobrým Božím prikázaniam. Biblia hovorí, že príde deň, keď sa budeme musieť zodpovedať za svoje činy a slová. Bohu budeme odpovedať. On posúdi náš život. Bez Krista, ktorý zomrel za naše viny a potom z mŕtvych vstal, by sme boli stratení.

Veľkonočné sviatky nám pripomínajú, že Ježiš Kristus sa za nás obetoval. Zároveň nás tešia posolstvom o tom, že On žije. Vzkriesený Kristus  je našou nádejou. Môžeme sa múdro a v pokoji pripravovať na odchod z tohto pozemského sveta do onoho budúceho sveta. No zároveň sa môžeme tešiť z dobrého Božieho stvorenia na tejto pominuteľnej zemi. Kultivujme a chráňme Božie stvorenie! Tešme sa tiež z našich blízkych, ktorých nám Pán Boh dal. Spolu v rodinnom kruhu či s priateľmi slávme tieto veľkonočné sviatky! Vzkriesený Kristus nám dáva nádej a budúcnosť. On je kotvou, ktorá nás podrží v dobrých i zlých časoch.

Róbert Mišových, evanjelický farár v Grinave

Príhovory duchovných sú uverejnené v marcovom čísle mestských novín Pezinčan.