Fašiangy sú pohyblivým sviatkom, čo znamená, že nemajú pevne stanovený dátum. Začínajú po Troch kráľoch a trvajú do Popolcovej stredy, ktorá tento rok pripadá na 2. marca. Ide o prechodné obdobie medzi zimou a jarou, ktoré bolo charakteristické tým, že vybočovalo zo zaužívaných stereotypov. Bolo plné zábav, uvoľnených mravov, časom pitia a jedenia sýtych, kalorických jedál. Konali sa spoločné priadky, obchôdzky masiek, zabíjačky a svadby.
„V užšom zmysle slova sa fašiangami nazývalo obdobie troch dní pred Popolcovou stredou (nedeľa, pondelok, utorok), ktoré boli vyvrcholením celého obdobia a nazývali sa posledný fašank. Išlo o najbujarejšie dni celých fašiangov, po ktorých nastala Popolcová streda a obdobie pôstu,“ uviedla etnologička z Malokarpatského múzea v Pezinku Hana Sedláčková.
Ako ďalej priblížila, podobu fašiangov sformovali staroslovanské obrady predjaria, ale aj európska karnevalová tradícia. Vo zvykoch spojených s fašiangami sa prelína kult slnka, úrody a plodnosti. Ich zmyslom bolo prostredníctvom viacerých úkonov zabezpečiť hojnosť úrody, plodnosti a sýtosti. Do 9. storočia sa na našom území používal názov mjasopust, ktorý v stredoveku nahradil názov fašiangy, ktorý má svoj pôvod v nemčine.
Vo všeobecnosti sa fašiangy inak slávili vo vidieckom prostredí a inak v mestách. Podľa slov Sedláčkovej sa na vidieku na posledný fašank konali sprievody mládencov, ktorí obchádzali domy a tancovali osobité fašiangové tance na konope alebo na ľan. Ich cieľom bolo zabezpečiť dobrú úrodu ľanu a konope, preto dvíhali svoje tanečnice do výšky, aby aj ľan bol taký vysoký. Časté boli tance s ražňom, ako aj sprievody masiek. Tie boli rôzne, či už strašidelné, zábavné, alebo zvieracie. Napríklad masky turoňa, medveďa či koňa symbolizovali silu. „Fašiangovníci ľudom na obchôdzkach priali dobrú úrodu, zdravie a šťastie a za odmenu im na ražeň napichávali slaninu, klobásy či kus údeného. Dostávali aj peniaze, orechy, jablká, vajcia či múku. Odmeny doniesli do izby, alebo krčmy, v ktorej sa mala večer konať zábava,“ vysvetlila etnologička. Ako doplnila, zábavu organizovala mládež a za darované peniaze nakúpili pijatiku a vyplatili muzikantov. Ženy a dievčatá chystali na večer pohostenie, pripravili mäso a vypražili šišky.
V mestách mali špecifickú podobu zábavy a sprievody remeselníckych cechov. Tie usporadúvali súťažné hry, obradne prijímali učňov medzi tovarišov, volili nových cechmajstrov. Hlavnými organizátormi zábav boli tovariši. Sedláčková ozrejmila, že po zániku cechov sa udržiavali maškarné plesy, bály a tanečné zábavy. Na západnom Slovensku sa zábavy nazývali aj šibrinky. Mladých mužov a slečny na plesoch v mestskom prostredí uvádzali do spoločnosti. Pozvanie a samotná účasť na plese bola znakom prestíže a svedčala o určitej spoločenskej úrovni. Od 19. storočia mávali svoje vlastné plesy aj rôzne spolky, náboženské skupiny a podobne. Výťažok z plesu sa používal na financovanie spolku, či na rôzne charitatívne účely. V Pezinku sa počas fašiangov konali rôzne zábavy, často aj maškarné. V kultúrnom dome a Orlovni organizovali zábavy hasiči, katolícka mládež, ženská jednota, či spevokol. Pred postavením kultúrneho domu sa zábavy zvykli konať v hostinci u Demoviča.
Tradičný odev do veľkej miery podliehal vplyvom módy vyšších vrstiev obyvateľstva, hoci určite pomalšie ako je tomu v dnešnom odievaní. Folkloristka Miroslava Záhumenská priblížila, že v menších a bohatých mestách ako bol Pezinok sa na tradičný odev už veľmi skoro začali používať kupované drahé materiály dostupné na miestnych trhoch či jarmokoch. Rukávce na ženskom tradičnom odeve a košele na mužskom však bývali zdobené ručnou výšivkou a paličkovou čipkou, rovnako ako napríklad aj čepce vydatých žien. „Výšivky aj čipky sa však celkom bežne doma nerobievali, na túto činnosť sa oslovovali vyhľadávané čipkárky a vyšívačky. U nás sa používala retiazková výšivka a najčastejšie sa ňou vyhotovovali motívy kvetov, ornamentov, ale napríklad aj vtákov a typickými farbami boli červeno-čierna, fialová, žltá, zlatá či tmavomodrá. Paličková čipka sa používala takzvaná. trojprstá a podolková,“ opísala folkloristka Záhumenská.
Muziku a zábavu ukončovalo v posledný fašiangový deň obradné pochovávanie basy. Ako dodala Sedláčková, to predstavovalo žartovný pohreb basy a spolu s ňou aj muziky a zábavy, ktorá v čase nadchádzajúceho pôstu nemala zaznieť. Išlo o paródiu pohrebu, počas ktorej si ľudia mohli aj zanadávať a vyventilovať svoje každodenné problémy.
